— Počula som, že si dostala malý byt? Dvojizbový? — teatrálne nariekala moja svokra.
— Chápeš vôbec, do čoho sme sa dostali, Ksenia? — Danielov hlas sa triasol, nie od vzrušenia zo svadobnej noci, ale od malichernej paniky.
Sedel na okraji veľkej hotelovej postele, obklopený roztrhanými obálkami, a nervózne počítal bankovky.
— Rozumieš vôbec základnej aritmetike, alebo máš v hlave iba záhradnú architektúru a tie svoje smiešne machové dekorácie?
Ksenia stála pred zrkadlom a zápasila so zipsom na ťažkých svadobných šatách. Ešte pred hodinou sa smiali, tancovali a prijímali blahoželania. Teraz izba pôsobila dusivo.
— Daniel, dosť — povedala potichu. — Dary nepokryli náklady na svadbu. No a čo? Oslavovali sme pre seba. Úver budeme postupne splácať. Prijmem väčšie projekty na zazeleňovanie kancelárií a ty dostaneš odmenu z únikovej hry. Sme rodina.
— Rodina? — Daniel vyskočil na nohy. Jeho drahý oblek bol pokrčený a kravata visela nakrivo. — Požičal som si tridsaťtisíc leva! A toto…
Zhrnul malú kôpku peňazí.
— Osemsto leva! Tvoji príbuzní prišli iba preto, aby sa zadarmo najedli.
Ksenia stuhla.
— Neopováž sa takto hovoriť o mojej rodine. Dali toľko, koľko mohli.
— Mňa to nezaujíma! — vyštekol. — Očakával som poriadne dary. Myslel som si, že splatíme úver a ešte nám zostane na zálohu za byt. Namiesto toho som kvôli tebe hlboko v dlhoch. Ty si chcela tento hotel. Ty si chcela tie drahé pivonky v októbri.
— Všetko sme vyberali spolu — odpovedala Ksenia. — Ty si povedal, že chceš, aby nám všetci závideli.
Na dvere zazneli tri silné údery.
— To je mama — povedal Daniel zrazu plný nádeje.
Jeho matka Katerina vošla bez toho, aby Kseniu pozdravila. Za ňou sa objavil strýko Vitya, žul špáradlo a po svadbe ešte stále neisto stál na nohách.
— Tak čo? — spýtala sa Katerina a zamierila rovno k peniazom. — Spočítali ste ich?
— Je to katastrofa, mama — sťažoval sa Daniel. — Iba osemsto leva. Oklamali nás.
Katerina s odporom odsunula bankovky.
— Varovala som ťa — povedala Ksenii. — Tvoji príbuzní prišli iba preto, aby si naplnili žalúdky. Naša strana dala poriadne dary.
— Moja rodina dala obálky aj darčeky — povedala Ksenia a usilovala sa zachovať pokoj.
— Darčeky? — zasmial sa strýko Vitya. — Posteľná bielizeň a riad? Tým sa úver nezaplatí. Daniel sa topí v dlhoch a ty tu len stojíš a žmurkáš.
Ksenia sa obrátila k manželovi.
— Daniel, požiadaj ich, aby odišli. Toto je naša svadobná noc. Musíme sa porozprávať medzi štyrmi očami.
Pozrel na matku a potom na svoju ženu. V jeho očiach nebola žiadna podpora, iba zášť a chamtivosť.
— Mama má pravdu — zamrmlal. — Plytváš peniazmi. Tvoje rastliny a dekorácie nič nezarábajú, ale míňaš ako kráľovná. Úver je na moje meno, Ksenia. Si iba pekná ozdoba, za ktorú teraz platím úroky.
Niečo sa v nej zlomilo.
Muž, ktorého dva roky milovala, jej zrazu pripadal ako cudzinec — malicherný, krutý a úplne závislý od svojej matky.
— Takže som ozdoba? — spýtala sa. — Keď si ma žiadal o ruku, držal si za chrbtom kalkulačku?
— Nehovor takto so svojím manželom — zasyčala Katerina. — Mala by si byť na kolenách a premýšľať, ako splatíš jeho dlh. Predaj kožuch alebo šperky.
— Aké šperky? — prerušil ju strýko Vitya. — Lacná bižutéria. Daniel si vzal ženu bez vena.
Ksenia čakala, že sa jej Daniel zastane.
Namiesto toho prikývol.
— Strýko Vitya má pravdu. Myslel som, že sme partneri, Ksenia. Ale ty si iba príťaž.
Jej sklamanie sa zmenilo na hnev, ale myseľ sa jej zvláštne upokojila. Zrazu jasne videla svoju budúcnosť: nekonečné výčitky, finančnú kontrolu, Katerinine zásahy a slabého manžela, ktorý by nikdy nestál pri nej.
— Nie som príťaž — povedala potichu. — Som tvoja žena. Alebo som bola.
— Čo znamená „bola“? — dožadovala sa Katerina. — Prestaň dramatizovať. Teraz máš povinnosti. Na chate je práca a Danielov byt ešte treba zrekonštruovať.
Daniel prešiel k oknu a otočil sa jej chrbtom.
— Úprimne povedané, ľutujem, že som si ťa vzal — povedal. — Ponáhľali sme sa. Teraz som uviazol s týmto úverom a s tebou. Ledva sa na teba môžem pozerať, ako tam stojíš v tých drahých šatách a si úplne zbytočná.
Slová zostali visieť vo vzduchu.
Ľutujem, že som si ťa vzal.
Ledva sa na teba môžem pozerať.
Ksenia sa už necítila ako nevesta.
Narovnala ramená, otvorila skriňu a vytiahla cestovnú tašku.
— Kam ideš? — zakričala Katerina. — Ešte sme nedokončili rozhovor o tom, kto bude platiť!
Ksenia si zložila závoj a hodila ho na peniaze.
— Zadus sa ním — povedala Danielovi. — Možno ho môžeš predať.
Prezliekať sa išla do kúpeľne, zatiaľ čo sa tí traja vonku hádali. Keď sa vrátila, Daniel a jeho matka počítali peniaze tretíkrát a strýko Vitya pil šampanské priamo z fľaše.
— Odchádzam — povedala Ksenia.
— Tak choď! — zakričal Daniel. — Uvidíme, kam pôjdeš. O dva dni sa doplazíš späť.
— Nechaj ju ísť — povedala Katerina. — Zajtra podáme žiadosť o rozvod. Lepšie teraz ako po deťoch. Boh nás ochránil.
Ksenia vyšla von a zabuchla za sebou dvere.
Hotelová chodba bola tichá.
Po krutosti, ktorú nechala v tej izbe, znel pokoj ako hudba.
Taxík ju viezol cez spiace mesto k domu jej rodičov…
👉 Pokračovanie je v prvom komentári👇
Taxík sotva zastavil, keď Ksenia uvidela svojich rodičov čakať pod svetlom na verande.
Matka otvorila dvere, pozrela na cestovnú tašku a chýbajúci závoj a bez slova ju objala.
Ksenia im všetko porozprávala.
Otec počúval bez prerušenia. Potom zmizol v pracovni a vrátil sa s modrou zložkou.
— Chceli sme ti to dať zajtra — povedal.
Vnútri bol list vlastníctva dvojizbového bytu neďaleko centra mesta.
Ksenia naňho ohromene pozerala.
Jej rodičia predali malý kus zdedenej pôdy a použili svoje úspory na kúpu bytu na jej meno. Chceli, aby bol prekvapením po svadbe — nie peniazmi v obálke, ktoré by Daniel mohol spočítať, ale bezpečným domovom pre ich dcéru.
Nehnuteľnosť patrila výhradne Ksenii.
Do poludnia Daniel zistil pravdu.
V jeho prvom telefonáte nebolo žiadne ospravedlnenie.
— Je pravda, že si dostala byt?
Ksenia hovor ukončila.
O hodinu neskôr prišiel Daniel s Katerinou. Svokra vošla do domu a už teatrálne plakala.
— Počula som, že si dostala malý byt? Dvojizbový? — vzlykala. — Prečo nám to tvoji rodičia nepovedali? Nikdy by sme si ich zle nevyložili!
Ksenia sa takmer zasmiala.
Daniel pristúpil dopredu s kvetmi v ruke.
— Včerajší večer bol veľmi stresujúci — povedal. — Povedal som hrozné veci, pretože som spanikáril. Môžeme začať odznova. Byt by sme mohli predať, splatiť svadobný úver a zvyšok použiť ako zálohu na niečo väčšie.
Bolo to tu znova.
Nie láska.
Aritmetika.
Ksenia položila telefón na stôl a začala nahrávať.
— Povedz mi presne, čo chceš — povedala.
Daniel zaváhal, ale Katerina odpovedala zaňho.
— Byt sa musí stať spoločným rodinným majetkom. Teraz ste manželia. Všetko sa musí deliť.
— Aj keď ste ma nazvali zbytočnou a bez vena?
Katerinina tvár stvrdla.
— Nesprávaj sa detinsky. Manželstvo si vyžaduje obete.
Ksenia otvorila vchodové dvere.
— Tak obetuj svoj vlastný byt.
Danielova tvár sa zmenila.
— Budeš to ľutovať — zašepkal. — Sama to nezvládneš.
— Už som to zvládala sama — odpovedala. — Preto ste chceli to, čo patrilo mne.
Manželstvo bolo o niekoľko týždňov anulované. Danielovi zostal svadobný dlh, presne tak, ako hrdo pripomenul Ksenii, že úver bol na jeho meno.
Ksenia sa presťahovala do svojho bytu a rozšírila podnikanie v oblasti záhradnej architektúry z druhej izby. Do roka zamestnávala šesť ľudí a navrhovala strešné záhrady pre hotely po celom meste.
Nikdy neoľutovala, že odišla zo svojej svadobnej noci.
Ľutovala iba to, že bolo potrebné biele šaty, osemsto leva a jedna krutá veta, aby sa ukázalo, aký muž stál vedľa nej.
